„LÁSKA VŠETKO ZNÁŠA, LÁSKA VŠETKO VYDRŽÍ...“

            Tieto známe slová svätého Pavla zaznievajú z Hymnu na lásku. Ako možno svojím životom uskutočňovať tieto slová, ukazuje dojímavý príbeh jedného biskupa tajnej cirkvi Boleslasa Sloskansa. Tento biskup, pôvodom Lotyš, trpel za svoju vieru v sedemnástich sovietskych väzeniach:
            V moskovskom väzení Ľubjanka ho nahého priviazali o stôl a až do krvi ho bičovali. Postojačky ho vtlačili do úzkej klietky, v ktorej nebolo možné sa pohnúť a vo dne v noci mu na hlavu kvapkala ľadová voda. Potom celé týždne musel ležať na chrbte, pripútaný na chladnej zemi, pod oslepujúcim svetlom reflektora. Tri mesiace čakal v úplne tmavej cele smrti na svoju popravu – jeho jedinou potravou bola pokazená polievka a čas mohol odhadovať iba podľa krokov zajatcov, ktorých z vedľajších ciel viedli na popravu.
            Napriek všetkým týmto mukám ostal na duchu nezlomený. Bez prestania sa modlil a meditoval krížovú cestu a tajomstvá ruženca. Niekedy nebol schopný v modlitbe vysloviť viac ako „Ježiš, Mária!...“ a z týchto slov čerpal všetku silu, aby dokázal prežiť a odpustiť i svojim mučiteľom. Z jedného z jeho listov sa zachovali slová: „Naučil som sa milovať všetkých ľudí bez výnimky, ba aj takých, ktorí si lásku zdanlivo nezaslúžia. Oni sú najnešťastnejší...“ Keď istý strážnik videl jeho úsmev a s údivom sa spýtal: „Ty si nebodaj šťastný?“ – biskup odpovedal: „Áno, pretože som slobodný, vy však nie ste!“
            Jeden z väzňov o živote v gulagu napísal: „Do jednej malej cely natlačili niekedy tak veľa zajatcov, že dokonca aj v noci sme museli stáť vzpriamene, lebo tam nebolo miesto na ležanie. V jednej zatuchnutej zapáchajúcej vlhkej cele sa preto 20 zajatcov rozhodlo postaviť tak tesne blízko seba, aby aspoň jeden z nás mal vždy miesto na ležanie. Po určitom čase sme sa prestriedali a zasa iný si mohol trochu pospať.
            Keď raz na biskupa Sloskansa prišiel rad, aby využil miesto na spanie, vystrel sa na zem, nie však ako počas kňazskej vysviacky tvárou k zemi, ale si ľahol na chrbát. Na hruď si položil starostlivo ukrývaný chlieb a víno vyrobené z pár hrozienok a začal recitovať texty omše. Tak vytvoril zo svojho tela oltár, na ktorom slávil Kristovu obetu. Ostatní, tesne vedľa seba natlačení spoluväzni sa vzdali svojho nočného času na odpočinok,  aby mohli byť účastní na tejto obete.“
            Celý svoj život bol verný svojmu biskupskému heslu „Hostia pro fratribus“ – byť „živou hostiou, duchovným obetným darom pre svojich bratov“. Všetkých trpiacich veľmi dobre chápal a mal veľký súcit s hriešnikmi.
            Jedného dňa mu úplne nečakane a bez akéhokoľvek vysvetlenia oznámili: „Ste voľný!“ Cez Nemecko sa mu podarilo utiecť do Belgicka, kde žil v exile 30 rokov.
            Ruskí komunisti zlikvidovali celú jeho rodinu. Jeho sestru a brata s rodinami odvliekli na Sibír. Mamu, ktorá mala 80 rokov, spolu s jej najmladším synom vo vlastnom dome zaživa upálili. Napriek tomu bol biskup Sloskans schopný, tak ako sa to naučil od svojej mamy, bez zatrpknutosti  modliť sa viac za vrahov ako za zavraždených. Stal sa orodovníkom za lotyšský a ruský národ, za umlčanú cirkev. Očakával pád železnej opony. Kňazov, ktorých poznal, sa pýtal, či by po páde komunizmu boli ochotní odísť s ním do Lotyšska, pretože, ako hovoril, „tam je tak málo kňazov“. Pádu železnej opony sa však nedožil. Zomrel vo veku 88 rokov. V roku 2000 sa začal proces blahorečenia tohto biskupa vyznávača.
            Stovky krajín, národov a národností, vrátane toho nášho, majú svojich mučeníkov za vieru. Mnohí, častokrát tí najhorlivejší z nich, umierali veľmi mladí. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ich život vyšiel nazmar. Tak veľmi túžili ohlasovať evanjelium, ale doba, v ktorej žili a spoločnosť, ktorá sa postavila proti nim, im to znemožnili. Obety niektorých vyšli na svetlo sveta a povzbudili iných kresťanov vo vyznávaní viery, no o utrpeniach mnohých nevieme vôbec nič a nikdy sa o nich ani nedozvieme. Nerozumieme, prečo to Boh takto chcel, nevieme, k čomu je to dobré. Božie cesty sú však príliš zložité na to, aby sme plne pochopili ich zmysel. Buďme aspoň viac vďační za slobodu vyznávať svoju vieru. A vo svojich modlitbách a utrpeniach nezabúdajme na to, že stále v mnohých kútoch sveta žijú ľudia, ktorí pre svoju vieru trpia a svoj život prinášajú ako obetu za premenu tohto sveta.

(použitý zdroj: časopis Víťazstvo Srdca)